Do rodiny AS Trenčín pribudol nový člen. Marián Zimen prijal ponuku vedenia klubu zo Sihoti a od Nového roka sa stal trénerom výberu do 18 rokov. Meno dlhoročného ligového hráča je síce spájané predovšetkým s dubnickým futbalom, dôrazný obranca sa ale so zeleným trávnikom zoznámil v Trenčíne. Prakticky celé mládežnícke obdobie strávil v TTS-ke. Potom nasledovala viac ako desaťročná hráčska anabáza v Dubnici. Kopačky musel zavesiť na klinec predčasne. Ešte stále ani nie tridsaťročný športovec zvážil svoje zdravotné možnosti a z ihriska sa presunul na trénerskú lavičku. Po ročnom trénovaní v Dubnici sa po rokoch vrátil opäť domov a prevzal trenčiansku osemnástku. Ambiciózneho kormidelníka sme bezprostredne po úvodnom zraze mládežníkov požiadali o rozhovor.
Vráťme sa do druhej polovice 80-tych rokov. Ako vyzerali vaše prvé nesmelé kroky po trávnatom koberci?
„Som Trenčan. Tu som začínal aj s futbalom. Do prípravky som sa prihlásil v TTS-ke. Prešiel som tam všetkými žiackymi kategóriami. V šestnástich som sa na krátky čas presunul do bratislavského Slovana, ale neskôr som sa vrátil späť. Zažil som tu ešte seniorskú tretiu ligu za TTS. V čase maturity na športovom gymnáziu som prestúpil do Dubnice. Strávil som tam viac ako desať rokov.“
Po predčasnom ukončení hráčskej kariéry ste sa kontinuálne presunuli na trénerskú lavičku. Ako ste vnímali túto vynútenú zmenu?
„Nebola to pre mňa úplná novinka. S trénovaním som mal skúsenosti už v minulosti. V osemnástich som utrpel ťažké zranenie. Celý rok som nemohol hrať ani trénovať. Futbal mi ale chýbal. Potešil som sa preto možnosti trénovať žiakov v dubnickej športovej škole. Po vyzdravení som trénerský chlebíček odložil bokom a venoval som sa aktívnej hráčskej činnosti. Tú som uzavrel pred rokom. Z ihriska som sa opäť presunul do pozície trénera. Prevzal som tím do 18 rokov, s ktorým som po lete pokračoval v poslednej mládežníckej vekovej kategórii.“
Páči sa vám práca s mládežou?
„Práca s dorastencami mi maximálne vyhovuje. Mojím cieľom je pomáhať mladým hráčom preklenúť najťažší posun v kariére – z mládeže medzi seniorov.“
Pri vyslovení mena Marián Zimen sa každému futbalovému priaznivcovi vynorí klub ZTS Dubnica. Čo vás po mnohých rokoch vo farbách strojárov primälo presunúť sa späť do Trenčína?
„Priznám sa, bolo to ťažké rozhodovanie. V Dubnici som prežil skutočne krásne okamihy. Klubu som za mnohé vďačný. Dostal som tam príležitosť ako hráč aj ako tréner. Navyše som tam spoznal množstvo skvelých ľudí. O to ťažšie som sa rozhodoval. V prospech Trenčína zavážila predovšetkým rodina. Za manželkou a malým synčekom je to predsa len bližšie zo Sihote ako z Dubnice. Dôležitým faktorom bola aj moja túžba po zmene. Po mnohých rokoch v rovnakom prostredí som si povedal, že zrejme dozrel čas na nové výzvy.“
V Trenčíne ste dostali na starosť výber do 18 rokov. Poznali ste váš nový tím predtým, ako ste sa stali členom AS?
„Podrobné informácie som nemal. Chalanov som vnímal najmä prostredníctvom našich vzájomných zápasov. Dubnica hrala s Trenčínom viackrát v rámci halových turnajov v decembrovom prechodovom období. Ich pôsobenie na veľkom ihrisku je pre mňa zatiaľ otáznikom. V každom prípade, v nasledujúcich týždňoch máme na seba dosť času, aby sme tento nedostatok vymazali.“
Pamätáme si vás ako hráča s obrovskou vôľou po víťazstve a ako veľkého bojovníka. Vyznávate tieto vlastnosti aj ako tréner?
„Áno, ako hráč som prehry doslova neznášal. Keď sa nám nedarilo, neraz si to odskákala aj moja rodina. Zápasy som prežíval nesmierne intenzívne. Teraz sa na to snažím pozerať s miernym nadhľadom. Samozrejme, neúspechy sú naďalej neprípustné. Nie len v športe, ale aj v osobnom živote kladiem dôraz na maličkosti. V mnohých smeroch som pedant. Poriadok a disciplína sú pre mňa veľmi dôležité. Tieto vlastnosti vyžadujem aj od mojich hráčov.“
Kam až siahajú vaše trénerské ambície?
„K trénerstvu som sa dostal pomerne skoro. V mladom veku som dostal príležitosť pôsobiť v dorasteneckej lige. Stal som sa aj asistentom trénera reprezentácie do 18 rokov. Myslím si, že na začínajúceho trénera to nie je zlé. Som zástancom postupných krokov. Nerád by som niečo unáhlil. V mládežníckych kategóriách by som si chcel overiť niektoré praktiky, zadefinovať svoju trénerskú filozofiu. V prvom rade chcem vidieť napredovanie mojich zverencov. Keď po niekoľkých rokoch zistím, že chlapci, ktorých som trénoval, dostali odo mňa dobrý základ a že sa vo svojej kariére posunuli, budem môcť uvažovať o ďalších výzvach. Nechcem skákať, chcem ísť stupienok po stupienku.“
