Trenčania v Liptovskom Mikuláši veľa vody nenamútili. Bojovnosť domácich bola pre nich obrovskou prekážkou. Zápas sa skončil bezgólovou remízou, hoci obe mužstvá si vypracovali po jednej vyloženej príležitosti. Šťastným hrdinom prvého momentu bol Miloš Volešák, smutnou postavou druhého okamihu bol František Kubík.
Prvý polčas sa blížil ku koncu. Diváci na štadióne už-už dvíhali ruky a nadychovali sa k výkriku góóól. Po zákroku Miloša Volešáka ale ostal vytúžený výkrik zamrznutý v hrdle. „Mal som šťastie. Prvý pokus som vyrazil reflexívne nohou, no a následná dorážka sa dostala priamo ku mne. Bolo to z bezprostrednej blízkosti. Ak by išla lopta len o kúsok ďalej, mohol byť z toho problém,“ opísal kľúčovú situáciu zápasu trenčiansky brankár. Okrem uvedenej šance mal prácu aj pri niekoľkých nebezpečných centroch domácich. „Nepríjemné boli najmä ich štandardky a rohové kopy. Zahrávali to veľmi dobre,“ skonštatoval smutný gólman hľadajúc príčiny prvopolčasového výkonnostného výbuchu. „Hrali s piatimi záložníkmi, čo nám spôsobovalo problémy. Ich tvorca hry Bella bol vždy voľný. My sme pôsobili chaoticky. V druhom polčase sme sa síce zlepšili, ale nevedeli sme sa presadiť. Neostáva nám iné, iba v nasledujúcich zápasoch poriadne pridať,“ vyslovil odhodlanie muž, ktorý nepustil loptu za svoj chrbát už 360 minút.
Na začiatku druhého polčasu ponúkli Trenčania modernú priamočiaru akciu. Boris Godál vysunul dlhou prihrávkou Jorgeho Salinasa, ten perfektne odcentroval na číhajúceho Kubíka. Inak ako gólom sa to ani nemohlo skončiť. Hlavičkujúci strelec ale v poslednej chvíli „zluftoval“ a bolo po šanci. „Bol som pripravený. Premýšľal som kam loptu umiestnim. V poslednej chvíli predo mnou nepochopiteľne zaplávala. Nie, slnko mi do očí nesvietilo. Tieto adidasky poznám, hrávali sme s nimi aj v Prievidzi. Aj tam lopta občas v poslednej chvíli zmenila smer,“ snažil sa nájsť vysvetlenie premárnenej tutovky František Kubík.
