Aj takéto chvíle prináša futbal. Hranica medzi krásnym víťazstvom a krutým nezdarom býva neraz milimetrová. Doslova. Brvno, žrď, nevyužité tutovky. Tentoraz stála šťastena proti Trenčanom. V najbližších dvoch kolách môže byť ale všetko naopak.

„Bol to neuveriteľný zápas. Ešte som taký nehral,“ zalovil v pamäti František Kubík poukazujúc na množstvo nepremenených šancí. V niektorých z nich mal prsty sám, iné sledoval po vystriedaní z lavičky. „Po Calgarovej a následne Ererosovej tutovke som od hnevu na lavičke do niečoho kopol. Už neviem, čo to bolo. Prežíval som to veľmi emotívne,“ opisuje pocity zo záveru stretnutia mladý ofenzívny hráč.

Hrdinom duelu sa mohol stať aj Juraj Križko. V prvom polčase svoju veľkú šancu prepásol. Napriek tomu neustále burcoval, nabádal spoluhráčov k bojovnosti a najmä veril. Až do poslednej chvíle. „Po záverečnom hvizde mi bolo veľmi smutno. Bol to jeden z najhorších futbalových zážitkov. Vypracovali sme si dobré šance, ale nič z toho. Cesta domov bola ťažká. Mysleli sme aj na našich fanúšikov. Cestovali cez celú republiku. Po problémoch s autobusom chceli vidieť naše víťazstvo. Uhrali sme iba remízu. Aj touto cestou by som sa im chcel v mene celej kabíny ešte raz srdečne poďakovať,“ pokračoval v úvahách so sklesnutým hlasom spoľahlivý stopér.

Pri ďalšej téme odrazu ožil a na tvári sa mu objavila pevná viera. „Pozor! Ešte nie je koniec! Stále hráme o šesť bodov. Aj Inter ešte cestuje do Michaloviec. Zemplínčania vedia byť veľmi nepríjemní. Tak ako sme stratili body my, môžu aj Bratislavčania. My sa musíme teraz plne koncentrovať na naše zápasy. Po smolnom súboji musíme dúfať, že šťastie si vo finále súťaže sadne na našu stranu,“ uzavrel optimisticky Križko.