Z ihriska schádzal s dresom natiahnutým cez hlavu. Po príchode do šatne mu oči iba bezcieľne blúdili. Príliš nevnímal, čo mu spoluhráči hovoria. Oči vypovedali o veľkom smútku a hlas sa iba sťažka dral z hrdla. „Nechajme to na neskôr. Teraz zo seba nedostanem poriadnu vetu,“ povedal po súboji na Pasienkoch František Kubík. Dvadsaťročný útočník, ktorý prišiel pod Čákov hrad v zimnom prestupovom období z Prievidze, mal na nohe trojbodový zásah proti Interu. V nadstavenom čase sa predral za chrbát obrany, ale loptu poslal vysoko nad súperovu bránku.
Ešte aj pred pondelňajším podvečerným tréningom by ste úsmev na jeho tvári hľadali márne. „Veľmi ma to mrzelo. Mohol som nakloniť misky váh na našu stranu. Bola to veľká šanca, ktorú musím premieňať,“ povedal na úvod Kubík a sťažka pokračoval: „V prvom momente som sa sústredil iba na loptu. Zozadu ma síce súper ťahal za dres, bol som trochu v záklone, ale aj keby som to tam mal dotlačiť, mal som dať gól. Sám nechápem ako som to mohol poslať tak hore. Bolo treba skôr strieľať.“
Mladý útočník sa spoluhráčom hneď po stretnutí ospravedlnil. „Zatiaľ to je asi najsilnejší moment, ktorý som zažil v mojej aktívnej kariére,“ skonštatoval. „Hádam to tam začne padať. Čakám na svoju chvíľu. Aj v Prievidzi som mal zlé obdobie. Pol sezóny som sa trápil. Gól som nedal ani z pol metra do prázdnej bránky. Potom sa to otočilo a ja som skóroval aj chrbtom otočený k brankárovi.“
