Prvý sobotný tréning prebiehal v slnečnom, ale vo veternom počasí. Na okolitých ihriskách hrali mládežnícke výbery svoje majstrovské zápasy. Bez problémov vedľa seba nastupovali chlapci i dievčatá. Podľa domácich má ženský futbal v tomto regióne nesmiernu silu. Krik z okolitých trávnikov doliehal až na plochu, kde si svoj tréningový stan rozložili futbalisti AS. Takmer dvojhodinový proces sledovalo opäť viacero divákov. Spoznali sme medzi nimi aj bývalého reprezentanta Juhoslávie Luku Peruzoviča.
Účastník MS 1974 a ME 1976 strávil podstatnú časť svojej kariéry v Hajduku Split. Tvrdý stopér odohral v jeho farbách viac ako 400 zápasov. Jeho futbalovú osobnosť formoval i trénerský velikán Tomislav Ivič. Po spolupráci v Splite, pokračovala ich spolupráca aj v Anderlechte Brusel. V roku 1982 sa Peruzovič s tímom z belgickej metropoly prebojoval až do semifinále pohára majstrov. O rok neskôr dokonca dvíhal nad hlavu pohár UEFA. Po ukončení aktívnej činnosti sa dal na trénerskú dráhu. Viedol Standard Liège, Charleroi, Gent, Anderlecht, Olympique Marseille, Genclerbirligi Ankara, ale aj reprezentácie Kataru a Bahrajnu. Po tréningu futbalistov AS sme scestovaného rodáka zo Splitu poprosili o krátky rozhovor. Pri šálke horúcej kávy to bola vskutku zaujímavá debata.
Čo Vás priviedlo na tréning Trenčína?
„O Vašom kempe som sa dozvedel od priateľa Tschen La Linga. Počas tréningu sme sa samozrejme rozprávali najmä o futbale. Bol to technicky zameraný tréning. Veľa práce s loptou. Typické prvky pre Holanďanov. Vidím v nich veľa podobného s chorvátskou školou. S podobnými cvikmi som sa stretol aj v Hajduku Split.“
Spoločne s Tschen La Lingom ste pôsobili v metropolách krajín Beneluxu. Nastúpili ste niekedy proti sebe?
„Áno. Sme jedna generácia. On pôsobil v Ajaxe, ja v Anderlechte.“
Ako hráč ste pôsobili iba v dvoch tímoch. Po nastúpení do trénerského kolotoča sa z Vás ale stal skutočný cestovateľ...
„Súhlasím. Viac som toho precestoval skutočne ako tréner. Belgicko, Francúzsko, Turecko, Katar, Bahrajn. Práve Bahrajn bol zatiaľ mojou poslednou trénerskou zastávkou. V bojoch o postup na svetový šampionát v Nemecku sme skončili v Ázijskej kvalifikácií na piatom mieste. Bahrajn sa tak kvalifikoval do barážového duelu o jednu z posledných miesteniek na šampionát. Proti nám nastúpili futbalisti Trinidadu a Tobaga. Najskôr sme uhrali vonku sľubnú remízu 1:1, doma sme ale prehrali 0:1.
Pre nás je Bahrajn exotickou krajinou. V čom sú zásadné rozdiely medzi futbalom u nás a tam?
„Každá krajina má svoje špecifiká. V Bahrajne napríklad nehrajú profesionáli. Je to malá krajina. Majú tam iba jeden veľký štadión a veľmi úzku hráčsku základňu.
Kde ste odštartovali svoju trénerskú púť?
„Začínal som v Hajduku. Mojimi rukami prešli Bokšič, Jarni, Asanovič, ale aj súčasný reprezentačný tréner Chorvátska Slaven Bilič. Po vypuknutí vojny som krajinu opustil. V trénerskom povolaní som pokračoval v belgických tímoch Charleroi, Standard Liège, Gent, Anderlecht. Nasledovala moja skúsenosť v Marseille. Pre klub to nebolo úspešné obdobie. Olympique pôsobil v tom čase v druhej lige.“
V 70-tych rokoch ste hrali za národný výber Juhoslávie. Aké sú Vaše spomienky na vtedajše Československé mužstvo?
„Spomienky sú samozrejme silné. Najmä na tím reprezentujúci na ME 1976 práve u nás, v Juhoslávii. Finálový duel vašich proti Nemecku v Belehrade je dodnes pamätným. Na Panenkovu jedenástkovú parádu sa jednoducho nedá zabudnúť. S československým futbalom som bol konfrontovaný aj na klubovej úrovni. Začiatkom 80-tych rokov som hral za Anderlecht v pohárovom zápase proti Bohemiansu Praha. V istom období som pôsobil aj ako skaut. V zápisníčku som mal poznačené aj mená Vladimír Labant, Miroslav Karhan a Stano Varga. Všetci hrali neskôr vo vyspelých európskych ligách. Spomeniem ešte meno trénera Milana Máčalu. Počas môjho posledného pôsobenia som sa ním niekoľkokrát stretol.“
Pracujete vo futbale aj v súčasnosti?
„Nie. Po posledných rokoch tvrdej driny som si povedal, že je čas na regeneráciu batérií. Futbal samozrejme veľmi intenzívne sledujem. Navštevujem zápasy, pozorujem televízne prenosy, čítam noviny. Bol som dokonca aj na klubovej stránke AS Trenčín. Všimol som si, že po jeseni od Vás odišlo viacero hráčov.“
Aké máte futbalové plány do budúcnosti?
Nič konkrétne. Trénerský život sa plánovať hádam ani nedá. Raz ste tu, potom zasa tam. Mám rád vzrušujúce výzvy. Chcem pracovať v prostredí, v ktorom sú ľudia zapálení. Práca trénera je veľmi zložitá. Kouč nesie na svojich ramenách veľké bremeno zodpovednosti. V konečnom dôsledku sú ale dôležité iba výsledky."
