Kto iný ako David Depetris? Dvadsiatym ôsmym a dvadsiatym deviatym gólom v sezóne poslal svoj tím definitívne medzi slovenskú futbalovú elitu. Dnes už nikto nemôže povedať, že góly dáva len v jasných stretnutiach. Bol tu, keď ho tím potreboval. Necelých desať minút pred záverečným hvizdom zlomil odpor Púchova a vynikajúco chytajúceho Tomáša Belica, ktorý futbalovo vyrastal práve pod hradom Matúša Čáka.
„Najskôr musím poďakovať vynikajúcim spoluhráčom. Bez nich by som tu ani ja nebol,“ boli prvé slová argentínskeho kanoniera. „Samozrejme, že víťazný gól ma neskutočne teší. Všetky presné zásahy sú pre mňa dôležité. Tento je však špeciálny. Prišiel v tom najsprávnejšom čase. Bol to ťažký zápas a my sme museli siahnuť na dno najmä psychických síl. Práve preto si to budeme ešte viac vážiť.“
Ako sa cítil rutinérsky zakončovateľ s takmer neskutočným priemerom cez jeden gól na zápas. „Naozaj to bolo výnimočné. V celom tele som cítil horúčavu. Boli to obrovské emócie. Videl som loptu letiacu do siete. Chcel som bežať, ale Boris (Godál) ma strhol,“ hľadal slová strelec, ktorý si postupový zásah zaslúžil vrchovatou mierou.
„Majstrovský“ zásah mal hneď niekoľko adresátov. „Moja mama je prvá, komu by som tento gól venoval. Už nie je medzi nami, ale určite by bola rovnako šťastná ako ja. Potom putuje celej rodine a taktiež mojej priateľke. Dnes je všetko pekné, ale ona stála pri mne, aj keď som sa trápil. Nedalo sa so mnou rozprávať, bol som zlý. Ona si to odniesla, ale vždy bola pri mne,“ dodal na záver Depetris.
