Zápasom proti Banskej Bystrici v závere septembra otvoríte novú hlavnú tribúnu štadióna. Dlhodobý proces výstavby sa blíži ku koncu. Aké pocity vo vás prevládajú?
Zvláštne. Papier ešte nemáme v rukách. Pevne však verím, že všetko bude v poriadku a komínové skúšky na splodiny prebehnú v súlade s normami. Do 22. septembra by sa mal celý kolaudačný proces ukončiť a nová tribúna už bude užívaniaschopná pre verejnosť.
V celkovom pohľade na všetky náročné roky už budú aspoň na chvíľu prevládať fantastické pocity. Snáď sa nič zlé už nestane a príde konečne s oficiálnou kolaudáciou definitívna úľava.
Bude už štadión proti Banskej Bystrici plnohodnotne pripravený?
Všetci v klube robíme pre to všetko. Zároveň prosíme fanúšikov o trpezlivosť. Všetko bude nové aj pre nás a očakávame, že nie všetko bude fungovať ideálne. Stále budeme dopracovávať veľa detailov, aby bol štadión plnohodnotne užívaniaschopný v rámci svojich moderných možností.
Zaoberali ste sa už myšlienkou, akým spôsobom využívať štadión aj pomimo futbalu?
Po dokončení výstavby sa začína druhý proces. Štadión predstavuje krásny priestor, ktorý bude potrebovať na fungovanie nemalé prostriedky. Na rad prichádza ďalšia dôležitá výzva, ako ho využiť aj mimo futbalového zápasu. V týchto veciach zatiaľ prevláda množstvo otáznikov.
V roku 2015 ste podpísali zmluvu s mestom. O dva roky neskôr ste dostali stavebné povolenie na výstavbu troch tribún. Plánujete dobudovať aj štvrtú?
Ide o otázku budúcnosti. Ohľadom jej výstavby musí prebehnúť kompletný proces od projektovej dokumentácie až po stavebné povolenie. Nie je to však téma najbližších mesiacov.
Keď sa obhliadnete na celý proces výstavby. Šli by ste do tohto projektu znova?
Určite nie. Pre mňa osobne to bola neuveriteľná skúsenosť, ktorá mi v živote veľa dala, ale ešte asi viac zobrala. Nikto z nás v klube sme sa vôbec nerozumeli stavebníctvu a pustili sme sa do extrémneho projektu. Celý príbeh budovania bol a je mimoriadne inšpiratívny, ale extrémne náročný. Viem, čo všetko sme mu obetovali a je ťažké to komukoľvek vysvetľovať.
Svedomie mám čisté zo všetkých uhlov pohľadu. Urobili sme maximum, aby sme vybudovali pre klub, pre mesto a pre fanúšikov silné zázemie na ďalších približne tridsať rokov.
Proces budovania štadióna ste začali v silnom období, kedy klub získal titul i národný pohár. Darilo sa hráčov predávať do zahraničia za zaujímavých podmienok. Vychádzali ste v začiatkoch zo silnej pozitívnej emócie?
Túžbou pána La Linga i mňa bolo vybudovať stánok vo vysokom štandarde. Pokiaľ chceme byť súčasťou Európy, musíme sa prispôsobiť trendu. Štadión je v tomto duchu stavaný.
Priznávam, že naše rozhodnutie bolo do veľkej miery ovplyvnené vtedajšou eufóriou, kedy sa nám extrémne darilo a sedem sezón po sebe sme hrali kvalifikáciu európskych pohárov.
Do výraznej miery nás však začala ovplyvňovať pandémia koronavírusu, na ktorú nadväzovala energetická kríza a navýšenie cien tovarov a tieto vplyvy našu počiatočnú pozitívnu eufóriu výrazne negovali.
Bola práve pandémia koronavírusu najvýraznejším problémom v procese výstavby?
Všetko sa menilo za pochodu a rýchlym spôsobom. Bolo náročné reagovať na meniace sa finančné toky a možnosti komunikácie pre získanie financií. Neustále sa menili nastavené podmienky.
Do toho prišla celospoločenská neistota a strach o budúcnosť. Keď sa pozriem na to, čo všetko sme si prežili, je boží zázrak, že sme tesne pred otvorením hlavnej tribúny.
Koľko ste preinvestovali?
V súčasnosti ešte nemáme všetko dofakturované. Môžeme hovoriť o sume približne 29 miliónov eur. Z toho sme 6,4 milióna dostali vo forme štátnych dotácií. Zvyšok boli naše zdroje, respektíve peniaze, ktoré sme si požičali v rámci bankových úverov a treba ich splácať.
O koľko sa vám navýšil rozpočet v porovnaní s pôvodnou kalkuláciou?
Ťažko povedať. Urobili sme veľké množstvo chýb. Aj proces sa menil. Najskôr sme chceli stavať menší štadión, potom sme rozhodnutie zmenili. Všetko sme robili troška amatérsky a za pochodu.
Nešli sme do projektu, aký je napríklad v Prešove, kde majú 25 miliónov už vykrytých na začiatku výstavby. My sme zháňali zdroje za pochodu. V tých najbezradnejších situáciách sme však vždy narazili na dobrých a správnych ľudí a s nimi sme našli riešenie. Aj generálny dodávateľ finalizácie našej stavby, ktorý je z regiónu, nám vo veľa veciach vyšiel v ústrety a má významný podiel na dokončení štadióna a chcem sa mu touto cestou poďakovať.
Bol Stano Lobotka hráčom, ktorý najvýraznejšou mierou prispel na výstavbu štadióna v zmysle peňazí, ktoré za jeho prestupy klub zinkasoval?
Ak sa na to pozeráme z tohto uhlu pohľadu, ide o jedného z najvýraznejších investorov.
Treba povedať, že sme si na výstavbu do značnej miery zarobili ako klub. Akcionári mali dve možnosti. Buď si dividendy nechať pre seba, alebo ich investovať späť do klubu, aby vzrástla cena a hodnota jeho majetku. A rozhodli sa práve pre túto cestu.
Mnohí kritici si to vôbec neuvedomujú. Dnes tu máme štadión, na ktorom sa pravdepodobne uskutočnia majstrovstvá Európy do 21 rokov. Zažijeme zápasy európskeho formátu, za ktorými sme museli roky cestovať inam. V neposlednom rade nám tu štadión zostane, nikto ho nepresťahuje a nezoberie so sebou.
Plánujete aj jeho názov komerčne využiť v spolupráci s partnerom?
Jednoznačne musíme nasledovať aj komerčnú cestu. Určite by sme však chceli ponechať aj tradičný názov „na Sihoti“. Uvidíme, čo prinesie doba. Na získanie zaujímavého partnera potrebujeme aj patričnú návštevnosť. Ak bude chodiť na zápasy tisíc ľudí, bude náročné štadión čo i len uživiť. Našou úlohou je urobiť všetko pre to, aby sme dokázali na jeho prevádzku zarobiť.
Máte vypočítané, koľko divákov by malo chodiť, aby ste boli v otázke financovania ligových zápasov aspoň na nule?
Reálne by to mala byť polovica kapacity, v číslach aspoň 3500 ľudí. Hovoríme o zabezpečení občerstvenia, ticketingu, starostlivosti o údržbu štadióna, bezpečnostná služba, energie, atď...
Ak budú tribúny plnšie, tak aj niečo zarobíme. A to už je na Slovensku a aj v Trenčíne spojené hlavne so športovou úrovňou.
Čo je teda potrebné pre to, aby na zápasy chodilo 6 000 divákov?
Začali sme pre to robiť veľmi veľa. Nejde iba o otvorenie štadióna, ale aj o vzostupnú úroveň športovej výkonnosti, čo je extrémne dôležitá vec. Potrebujeme sa vrátiť na pozície, kam sme v minulosti patrili.
Prejsť zo starého štadióna na nový je obrovským momentom aj pre hráčov. Verím, že tým ešte stúpne vnútorná sila a chcenie niečo veľké dokázať. Troška sa na to spoliehame.
Aj fanúšikovia sa postupne zobúdzajú, čo cítime. Ak všetko správne uchopíme, už ich zo štadióna nepustíme preč.
Matematika je ľahká. Ak budú výsledky, budú aj diváci na tribúnach. Vytvárate na mužstvo tlak, aby vyhrávalo čo najviac?
Nie. Touto cestou nejdeme. Pre nás je dôležité vyvíjať tlak na celkový proces práce trénera Stolicu s mužstvom, ktorý bude mať dlhodobý charakter. Dôležitá je stránka disciplíny, akceptácie realizačného tímu hráčmi. Opäť cítime, že vzniká silnejšie puto na linke hráči-tréneri-vedenie klubu. Takto sme fungovali v najúspešnejších časoch. Klub ako taký fungoval ako jeden človek.
Ste prekvapený, ako sa mužstvu na ihrisku a výsledkovo darí?
Od prvých dní vidím, ako mužstvo pracuje. Bolo mi jasné, že sme na dobrej ceste. Čiže nezaskočilo ma, že prišli dobré výsledky, ale som mierne prekvapený z toho, že prišli už na začiatku.
Pevne verím, že toto všetko je iba začiatok a mužstvo bude šľapať aj naďalej. Tím má na to, aby výkonnostne aj individuálne rástol. Teší ma veľká konkurencia na lavičke. Ktokoľvek môže zasiahnuť do hry a výkonnosť to výrazným spôsobom neovplyvní.
Lenže napríklad dva roky späť prišiel tréner Peter Hlinka. Polovicu jesene mužstvo neprehrávalo a potom nastal výrazný obrat. Máte v hlave tento varovný prst?
Stále je na mieste opatrnosť. Pri všetkej úcte voči koučom, ktorí u nás za ostatné obdobie pôsobili, cítiť v rozhovoroch s nimi a teraz so Stolicom určité rozdiely. Dnes tu máme trénera, ktorý je miestnym prostredím nepoškvrnený a všetko je pre neho iné. Je mimoriadne vnímavý a má obrovské skúsenosti. Teší ma, že proces komunikácie medzi nami je mimoriadne efektívny pre obe strany.
Má niečo, čo sa jeho predchodcovia ešte len učili.
Balkánci sú horúca krv plná emócii. Je taký aj Stolica?
Krv nevymeníte. Je za ním však dvadsať rokov práce mimo Srbska. Dokáže správne vyvážiť temperament srbského národa a kultúry iných končín Európy. Priznám sa, že nie všetky naše rozhovory sú jednoduché, ale ak sa obe strany vzájomne počúvajú, vzniká zaujímavý výsledok.
Skovajsa s Barišom odchádzali ako mladí chlapci, teraz sa vracajú ako skúsení hráči. Boli oni dielom skladačky, ktorý Trenčínu chýbal?
Sú výrazným pojítkom. Dozreli, majú skúsenosti. Jednoduchšie sa prispôsobujú akejkoľvek situácii. Bariš sa stal predĺženou rukou trénera.
Skovajsa momentálne nemá minutáž, akú by si predstavoval, ale jeho úloha v kabíne je veľmi dôležitá. Obaja sú už v zrelom futbalovom veku a aj pre nich ako odchovancov nášho klubu, to môže byť začiatok novej a veľmi zaujímavej éry futbalu v meste.
Pomysleli ste si niekedy, že Bariš bude kapitánom?
Damián mal jednu zásadnú športovú smolu. Vyrastal s Lobotkom v rovnakom ročníku na rovnakej pozícii. Bolo náročné sa cez Stana športovo presadiť. Vždy bol zodpovedný a poctivý hráč. Vnímal som ho ako chlapa, ktorý sa raz môže vrátiť ako zaujímavý hráč, čo sa aj potvrdilo. Pre nás je extrémna posila na ihrisku i v šatni.
Momentálne ste v tabuľke Niké ligy druhí (rozhovor bol robený ešte pred uplynulým víkendom, kedy sa tím posunul na prvú priečku, pozn. astrencin.sk). Čo vravíte na útok na pohárovú Európu?
Keď sa nič výrazné nestane a mužstvo bude poctivo pracovať a napredovať, tak by to nemusela byť nedosiahnuteľná méta. Ide však o dlhú cestu. Radi by sme však o ňu zabojovali.
Klub ako taký zázemím už bude pripravený hrať stretnutia na vlastnom štadióne, čo bol u nás dlhodobý problém. Pomohlo by nám to ekonomicky aj imidžovo.
